JIN & JANG: Na čo sú tieto dva pojmy tanečníkovi?

Písať o teórii jin a jang nie je jednoduchá úloha. Sťažuje ju jej relativita, ale zároveň aj jej široké uplatnenie v praxi, v našom každodennom bežnom živote. Je jednou zo vzácnych teórií, ktorá skutočne funguje a dá sa o ňu oprieť. Jin a jang sú našou neustálou súčasťou a ich krása spočíva v tom, že o tom ani nemusíme vedieť. Ich vzájomné pôsobenie sa nachádza úplne všade a vo všetkom. V tom, čo robíme, čo sa nám deje, ako sa vyvíjame. Nachádza sa v štúdiu, v práci, vo vzťahoch, v kuchyni, v zdravotných otázkach a samozrejme aj v umení. Je preto ťažké uchopiť ju do pár riadkov, či strán.

Koncept v praxi

Ľudský organizmus má prirodzenú schopnosť nápravy. Ak ochorie, hľadá cesty ako sa vyliečiť. Robí to prirodzene, inštinktívne, i bez lekárov. My mu to však našim konaním sťažujeme, pretože ho nepočúvame, máme ho tendenciu ignorovať a vystavovať ho extrémom. Vážna choroba alebo úraz je extrémny stav. Nemusíme sa k nemu dostať, pokiaľ sa naučíme počúvať a rešpektovať vlastné telo, jeho potreby a prostredie, v ktorom sa nachádza. Ak tanečník cíti, že na tréningu, či skúške už ide za svoje hranice, a nechce si ublížiť, mal by spomaliť. Zastaviť sa a venovať čas na vnímanie toho, čo sa v ňom deje. Cíti napríklad bolesť kolena. Môže ju ignorovať alebo sa do nej započúvať. Pri načúvaní odkazu bolesti môže pochopiť, čo ju spôsobuje, objaviť jej príčinu a urobiť niečo pre to, aby sa tá príčina odstránila. Tým sa následne odstráni aj bolesť, prípadne sa značne eliminuje. Tanečník má tak možnosť napraviť používanie svojho kolena, vyliečiť ho a tým si zabezpečiť jeho ďalšie používanie. Môže si však vybrať druhú cestu – cestu ignorovania bolesti. Na chvíľu sa akoby nad problém povznesie, no môže ho to doviesť až na operačný stôl. A odtiaľ je návrat na javisko či do štúdia dlhší, než po kratšej pauze venovanej preliečeniu. A niekedy návratu už niet.

Taoistický koncept jin a jang nás v tomto prípade môže veľa naučiť. Učí nás zmyslu pre rovnováhu a mieru. V tomto prípade je používanie kolena jangový princíp. Koleno si po svojom „výkone“ – jang potrebuje oddýchnuť, potrebuje pozornosť „majiteľa“, jeho starostlivosť, potrebuje teda jinový princíp. Inak rovnováha nenastane. V prípade ignorácie bolesti však jinový princíp nenastal, a tak sa jang - výkon znásobil o ďalší jang, ďalší výkon. Je to evidentné prekročenie miery, výsledkom čoho bol úraz, operácia, teda zabránenie výkonu. Následne aj predĺženie jinového princípu – oddych a rekonvalescencia v tomto prípade trvajú dlhšie. Ignorácia je prosto niečo, čo nemá s citom pre mieru veľa spoločného. Koncept jin a jang nás učí vyvarovať sa extrémom skôr, než by nastali a tak si užívať tanec dlho, pokiaľ je to žiadané, tak až do konca života.

Každý z nás prirodzene a podvedome pracuje s princípmi jin a jang. Ak sme sa najedli niečoho veľmi slaného (jang), potrebujeme to zajesť dobre sladkým dezertom (jin) alebo to zapiť väčším množstvom tekutín (jin). Ak by sme nepoznali pojem „hore“, tak by sme nedokázali pochopiť, čo znamená „dole“. Rovnako ani napríklad pocit tepla nemôžeme posúdiť, keby sme nepoznali chlad. Ak je v miestnosti zima (jin), zvyčajne zakúrime (jang) alebo začneme tancovať, skákať, či inak sa hýbať. Začneme pohybom (jang) vytvárať teplo, čo je opäť jang. Keď tvrdo trénujeme, telo si následne vyžaduje oddych. Takto je to v poriadku a nemusíme nad tým ani uvažovať. Koncept jin a jang je základom taoistickej filozofie a je ním ovplyvnená aj filozofia celého Východu. Vznikol na základe empirického pozorovania prírody a zmien v nej. Dôležitým poznatkom tohto pozorovania je fakt, že všetko vo vesmíre je v stave neustálej premeny. Všetko, i náš život. Všetky veci v prírode, teda aj v našom živote, sú tvorené z existencie protikladov a odlišností, kde zohráva dôležitú úlohu ich prepojenosť a vzájomné doplňovanie. Jin a jang sú všade. Len vďaka interakcii medzi nimi sa príroda a my s ňou môžeme neustále premieňať, môžeme žiť. Pochopenie jinu a jangu nám môže pomôcť vnímať život ako neustále sa meniacu veličinu, kde všetko má svoj zmysel, opodstatnenie a čas na svoju realizáciu. Môže nám pomôcť k porozumeniu zmien v našom vnútri, zmien v našej produktivite a tvorivosti, zmien v našom tele, k porozumeniu zmien v spoločnosti, v podmienkach kde žijeme, dokonca aj k porozumeniu ekonomických či vzťahových kríz. Koncept sa stal základom bojových umení, čchi-kungu, tchaj-ťi-čchüan, umenia feng shui, čínskej medicíny, tvorí pomocnú ruku pri určovaní diagnózy i liečby. Porozumenie konceptu jin a jangu je zásadné. Na Západe ho musíme spoznávať, na Východe je dodnes súčasťou myslenia ľudí.

„Buď / alebo“ versus „jedno a druhé“?

Symbol spojovaný s jin a jang, ktorý vidíte na obrázku, určite poznáte. K tomuto článku automaticky patrí. Je to tzv. symbol tchaj ťi alebo monáda jin a jang. Na prvý pohľad sa môže zdať, že tu ide o akési „čierno-biele“ videnie. Toto poňatie však rýchlo pustite z hlavy! Náš život a všetko, čo sa v ňom deje, nie je čierno-biely, i keď sa to mnohým možno občas tak zdá. Obsahuje širokú škálu farieb a možností, siahajúci od jedného konca spektra k druhému. Život je o neustálej premene a harmonizovaní, život je nepretržitý vývoj, kde vlastne nič nie je stabilné.

Na rozdiel od európskej dualistickej filozofie, kde čierna je čierna a biela je biela, a medzi nimi existuje akási deliaca línia, spočíva protikladnosť pojmov jin a jang v ich vzájomnom doplňovaní a obojstrannej závislosti. Čínske znaky pre jin a jang, ktoré vidíte na obrázku, v sebe obsahujú horu. Hora stvárňuje existenciu ako takú, okolo ktorej sú jin a jang v neustálom vzájomnom pôsobení a premene. Zatiaľ, čo jedna strana hory je osvetlená, druhá je zákonite v tieni. Jin je tá odvrátená zatienená, tajomná strana hory. Jang je oslnená, jasná, žiariaca strana hory. Tieto stavy však nie sú konečné a nemenné. Strana hory, ktorá bola doobeda ožiarená slnkom, bude poobede v tieni a naopak. Svetlo a tieň sa neustále prelínajú, striedajú, a nikdy sa pritom neoddelia od seba. A tak nič nemôže byť definitívne jinové alebo jangové. Obsahujú v sebe semienko opačného: jin sa mení v jang, jang sa mení v jin. Je to neustála premena a doplňovanie, je to dynamika života. Jin a jang sú súčasťou všetkého a každý pohyb, každá zmena sa uskutočňujú medzi nimi. To je život.

Pre jin a jang, ako ostatne pre mnohé čínske výrazy, nie je v západnej reči adekvátny výraz, ktorý by vystihoval podstatu. Prosto jin je jin a jang je jang, s celou škálou súvislostí, ktoré obsahujú. V bielom políčku vidíme zárodok čiernej a naopak. Jin a jang teda nie sú stavy, či definície, ale skôr metódy ako vyjadriť zmenu, proces, vývoj. Keď jedného ubúda, druhého pribúda, keď jedného pribúda, druhého zároveň ubúda. Nič nemôže trvať večne, ani radosť a ani starosť, ani úspech a ani neúspech, ani zdravie a ani choroba... a všetko, čo sa nám javí ako „zlé“, môže v konečnom dôsledku priniesť pozitívum a naopak, čosi, čo a priori považujeme za „dobré“ nemusí vždy byť skutočnou výhrou. Neexistujú absolútna, neexistuje konečný stav. Zapozerajme sa teraz do symbolu podrobnejšie. Čo nám hovorí? Čínsky filozof, Lao´c, žijúci v 5. storočí pred n. l., vo svojej filozofii predkladá predstavu o tom, že všetko vo vesmíre pozostáva z najvyššieho zdroja, tzv. tchaj ťi, vyjadreného týmto známym symbolom. Kruh v ňom symbolizuje celistvosť a neohraničenosť energie čchi, ktorá je vo všetkom a nemá začiatok ani koniec. Hoci jin a jang sú dve entity, spoločne tvoria jeden celok. Spoločne vyjadrujú fázy premien čchi v tomto celku. Deliaca línia nie je rovnou čiarou, ale je tvorená krivkou. To evokuje neustály pohyb, vývoj, neustále prechádzanie princípu jin do princípu jang a naopak. Vďaka nej zároveň vidno, že ak niečoho pribúba, toho druhého zákonite ubúda. Jej pohyb svedčí aj o tom, že nič nemôže byť stále, ale je v permanentnom vyvíji, či premene. Totálna harmónia je nedosiahnuteľný stav, naopak oscilácia okolo stredu je základnou dynamikou života všetkých vecí. Zárodok opaku vidíme v malom bode, nachádzajúcom sa v poli opačnej farby. Pod farbou si však treba predstaviť čosi viac – ide skôr o kvalitu. To naznačuje, že všetko v sebe obsahuje zárodok toho opačného. Jin a jang sú k sebe navzájom protikladné, ale jeden nemôže existovať bez druhého. Aj keď sa nám políčka na obrázku javia ako protikladné, spoločne sú podstatou jedného javu. Zapadajú do seba ako puzzle, pričom jeden kúsok puzzle bez toho druhého nemá zmysel. Spoločne svojimi premenami celok tvoria a aj „motor“ jeho života. Nie sú to fixné javy, ale skôr odkazujú na celok, ktorý je tvorený dvoma stranami jednej prirodzenosti. Semienko opačného zároveň hovorí o tom, že všetko, čo je dovedené do extrému, zmení sa v opak. O tom svedčí napríklad to známe „po smiechu príde plač“. V praxi, v dennom živote je to napríklad horúčka, ktorá sa vygeneruje z chladu, keď sme sa mu vystavili natoľko, že sme prechladli. Jin a jang teda nie sú akési „buď /alebo“, skôr ich vystihuje „jedno a druhé“. Pozitívne potrebuje k svojej existencii negatívne, svetlo existuje len v prostredí tmy, šťastie v kontexte strastí, atď.

Zmeny ročných období a opakujúci sa cyklus dňa a noci sú považované za najjasnejších ukazovateľov vzájomného vzťahu medzi jin a jang. Deň sa považuje za jang, noc za jin. Prechod medzu nimi je však procesom, pri ktorom počas toho, ako jedného pribúda, druhého ubúda. Keby deň v sebe neobsahoval zárodok noci, tá by vskutku nemohla prísť. Maximálny jangový náboj dňa je na poludnie. Poobede už sa do neho tlačí jin – tma, ktorú ešte ani necítime. Ona však pomaly, ale iste, pracuje na svojej realizácii – podvečer jej silu už cítime i vidíme, a keď sa zotmie, vládne už naplno. V tme, v noci, v jine však opäť spí malý zárodok dňa, svetla a jangu. Začína sa pomaly prejavovať, keď ešte spíme a všade je tma, ale ako náhle začne svitať, práca jangu derúceho sa na povrch sa konečne začne naplno zviditeľňovať. Rovnako je to aj s premenami počas ročných období, pričom maximálny jin nastáva v období zimného slnovratu (okolo 21. decembra) a maximálny jang v období letného slnovratu (okolo 21. júna). To všetko medzi tým sú prechody, je to to narastanie jedného a oslabovanie druhého a naopak. Bez leta, by nemohla nastať zima. Bez tmy, by nemohol nastať deň. To všetko, čo je medzi tým, je premena, proces, život, nekonečne sa meniaca energia.

Čo je čo

Aj keď sú jin a jang súčasťou jedného celku, teda sú jedno, táto dvojica slúži aj k tomu, aby sme pomocou nej mohli radiť a triediť všetky časopriestorové javy, materiálne, ale aj duchovné. Preto si ukážeme pár základných rozlíšení a položíme si ich vedľa seba kvôli väčšej prehľadnosti a porozumeniu ich vzájomného prepojenia.

V tomto zozname by sa dalo ešte dlho pokračovať. Nie je to však potrebné, pri troške zamyslenia sa a precítenia sme schopní sami rozpoznať, čo je jin a čo jang, ako spolu súvisia a ako sa navzájom doplňujú. A hlavne nám nejde ani tak o túto kategorizáciu a oddeľovanie, ale o porozumenie vzájomných súvislostí medzi nimi. A už v žiadnom prípade tu nejde o triedenie do koloniek „konštruktívne, pozitívne“, a na druhej strane „deštruktívne, negatívne“. Ak by totiž napríklad slnečný deň, ktorý považujeme za nádherný čas, trval bez prestania, čoskoro by sme umreli od smädu a hladu, alebo by sme sa uvarili vo vlastnej šťave. Koncept jin a jang teda neukazuje opaky vecí či javov, ale interakciu medzi nimi. Popisuje pôsobenie týchto síl. Vysvetlíme si to napríklad na pojme „podstata“. Existuje slovo, ktoré by vystihlo opak podstaty? V našom klasickom vnímaní nie, no existuje niečo, čo podstatu stelesňuje a tvorí s podstatou vzájomný vzťah. Jin tvorí základ energie bytia. Je skôr nepostrehnuteľnej podstaty v porovnaní s prejavmi, ktoré môžeme vidieť. Jang je tým, čo môžeme vnímať fyzicky a vedome. Jin je podstatou, jang sú jednotlivé časti používania tej podstaty vo fyzickom svete. Relatívnosť nášho západného poňatia opaku vysvetlím ešte na príklade dialógu, teda procesu, v ktorom jeden rozpráva a druhý počúva. Jang tu predstavuje aktívnu zložku – vyjadrovanie slova, projekciu myšlienok rozprávajúceho. Jin predstavuje pasivitu - počúvanie. Počúvanie tu však nie je absolútnou pasivitou. Ak by to bola totálna pasivita, tak by dialóg nefungoval. Ide o pasivitu, v ktorej sa odohráva spracovávanie toho, čo k nám prichádza. Podľa našich predstáv je protikladom aktivity pasivita. Pasivita so všetkým, čo si len môžeme predstaviť. Jin však znamená niečo iné. Môžeme to pochopiť, len keď ju dáme do súvisu s jang. Počúvanie je vo svojej podstate pasivita, pretože počúvajúci nevynakladá aktivitu do reči a svojho vyjadrenia. Jeho jin, jeho počúvanie však predstavuje inú formu aktivity. Takú aktivitu, ktorá je nasmerovaná dovnútra. Dalo by sa to nazvať „zúčastnená pasivita“. A tá je dôležitá, pokiaľ to, čo prijímame, nechceme nechať rozplynúť. Všetok život teda závisí na interakcii javov spolu súvisiacich, ktoré sme si pre túto tému nazvali jin a jang. Tento princíp sa v tanečnej praxi pekne aplikuje pri kontaktnej improvizácii a tanci s partnerom. Jeden vedie dvojicu do pohybu a ten druhý musí zúčastnene „počúvať“ a nasledovať. Ak by nepočúval a nenasledovať, ich prepojenie by sa prerušilo a ak by viedli obaja, tanec by sa zmenil na akýsi boj.

Neexistujú absolútna

Prvotné členenie, ktoré vidíme v tabuľke, je relatívne hrubé. Všetko sa dá ďalej deliť do najmenších nuansí. Nič nie je výlučne jinové alebo jangové. Súčasťou všetkého, aj samotného jinu a jangu, sú vždy obidva tieto princípy. Hovorí o tom zárodok toho opačného v monáde, všetko v sebe zahrňuje akúsi „dvojdomosť“. Teplo napríklad môže byť vlažné (viac jin) alebo horúce (viac jang), chlad môže byť mierny (viac jang) alebo ľadový (viac jin). I v žene pracuje časť mužského princípu, v mužovi časť princípu ženského. Jedna žena môže byť viac ženská než druhá, to rovnako platí aj o mužoch. Preto ani vyvodzovanie určitých záverov z toho, že jang je mužský a jin je ženský, záverov špecifických pre pohlavia, tiež nie je úplne vystihujúce. Pojmy jin a jang v žiadnom prípade neslúžia k popisu akýchkoľvek vzorcov chovania. Dynamika vzájomných pomerov princípov jin a jang je teda veľmi flexibilná a všeobsažná. Jej vlastnosti nie sú vyhradené a výlučné, ale komplementárne a relatívne. Sú v neustálej premene. I to, čo sa nám môže zdať na povrchu ako pevné, nepriepustné, môže byť vo svojej hĺbke slabé, nežne, zraniteľné. Ak sa na vonkajšom povrchu prejaví sila, je vnútrajšok automaticky slabší. Naopak, ak sa sila zhromažďuje a prejavuje vo vnútri, je vonkajšia vrstva jemnejšia a slabšia. Svedčia o tom príklady toho, keď napríklad chlap ako hora, pôsobiaci dojmom nepriestrelného brnenia a vysiela zo seba energiu typu “ani sa ku mne nepribližuj!“, túži vo svojom vnútri po láske, nežnom dotyku, pozornosti. Zrejme po niečom, čo vo svojom detstve nedostával, a preto si životom vytvoril to ochranné brnenie.

Miera sinusiody a zlatá stredná cesta Predstava harmónie, akú vidíme na monáde, je ideál. Je v pomere 50:50 a to neodpovedá kozmickej realite. Nie je možné dosiahnuť totálnu harmóniu. Život je dynamický, prináša rôzne situácie, prekvapenia, výzvy. A ak sa aj o dokonalú harmóniu snažíme, dovedie nás to skôr k blokáde, pretože je to snaha o niečo, čo je vo svojej podstate nemožné. Úplná stabilita neexistuje, v našom živote v podstate stabilné nie je nič. Čo platilo včera, dnes už platiť nemusí, o čom sme boli presvedčení v mladosti, nám v starobe nefunguje, naše zásady sa menia v závislosti na konkrétnych životných situáciách. A tak je to v poriadku, všetko sa neustále vyvíja. Občasné vybočenie z rovnováhy je dokonca pre dynamiku života aj prospešné. Vždy však treba mať na pamäti mieru. Vedieť, do akej miery sa od stredu vzďaľujeme a či sme schopní to ustáť. Čím viac sa totiž vzďaľujeme od stredu, teda čím väčšia je krivka nášho odbočenia, tým väčšia je námaha priblíženia sa späť, k stredu. Uvediem konkrétny príklad z tanečnej praxe. Každý vieme, že telo tanečníka potrebuje pravidelný tréning a každá dlhšia pauza telu neprospieva. Dať si pauzu je pre telo určite prospešné, ale čím je pauza dlhšia, tým je návrat do formy ťažší. Dĺžke pauzy adekvátne zodpovedá dĺžka návratu „k sebe“.

Pojem „držať sa stredu“ nemožno chápať ako nehybnosť. Vyjadruje mieru oscilácie okolo stredu, je mierou nášho vzdialenia sa od neho. Platí tu teda tzv. „zlatá stredná cesta“, o ktorej hovoril Buddha, a teória jin a jang je vlastne učením o hľadaní ciest ku stredu. Je to tá mierna sínusioda vlniaca sa popri rovnej, strednej čiare. Príklad s kolenom, ktorý som uviedla na začiatku tohto článku, je veľmi prozaickým príkladom vzďaľovanie sa od stredu. Ďalším príkladom je západný svet, ktorý je až príliš nasmerovaný na jang. Zameriava sa predovšetkým na schopnosti smerujúce von. Akceptuje sa rýchlosť, cieľavedomosť, výsledok a určitá dávka agresivity. To všetko je iste dôležité, no chýba nám druhá strana mince, chýba nám jin. Oddych, či akési spočívanie v bytí považujeme za premárnený čas. Zastavenie, rozjímanie, premýšľanie, meditáciu pokladáme za čosi neproduktívne. Východné myslenie sa orientuje viac na proces. Na proces, ktorého vyústením je určitý výsledok. Taoistický náhľad na všetko sa nepretržite točí okolo živých procesov, ktoré vo svete spôsobujú neustálu premenu. Na Západe máme tendenciu proces preskočiť, pretože a priori túžime po výsledku. Často pociťujeme až akési príkorie, keď niečomu musíme venovať čas. Chceme všetko hneď, rýchlo, dobre, efektívne... Chýba nám kultúra jinu, dokonca nám chýba aj cit pre to, že jin potrebujeme.

Kultúra jangu a kultúra jinu

Rýchla produkcia predstavení, ich prezentácia na čo najväčšom počte festivalov je merítkom úspešného tvorcu. Často krát sa vytvorí nejaké dielo len preto, lebo sa „musí“, lebo sú na neho nejaké prostriedky, lebo sa to očakáva..., a čas na tvorbu je zúfalo krátky. Zabúdame pritom na podstatou – na proces. Súčasťou toho procesu je aj výskum, čas na hľadanie nového, samozrejme aj neustále sa vzdelávanie a vnútorný rast. Súčasťou procesu, teda súčasťou jinu, je aj určité pozastavenie, zhodnocovanie, neúspechy, či krízy, ktoré nás poháňajú vpred. Súčasťou procesu je aj to, ako dokážeme obstáť v komunikácii s druhými, s kolegami, so svojimi partnermi. Dokonca aj to, či dokážeme popri práci udržať rodinu, vzťah, výchovu dieťaťa, atď. Naša tendencia a náš návyk ignorovať proces, ignorovať pozastavenie, či krízu, nás však odpája od seba samých. Niet divu, že mnohí umelci sú vyčerpaní, trpia depresiami alebo si svoje odpojenie od seba riešia alkoholom. Bohužiaľ sa tomu začíname učiť už v škole. Štúdium, i to umelecké, je často o kvante informácií. Študenti sú v akomsi kole, len prijímajú ďalšie a ďalšie informácie, bez možnosti ich spracovať, a teda posilniť ich v sebe, aplikovať do praxe, bez možnosti vytriediť, čo z nich ponechajú, budú rozvíjať a čo naopak pustia. Výsledkom takéhoto štúdia v tanečnom svete sú fyzické úrazy, ale často je tu tlak aj na psychiku študenta. Sama z vlastnej skúsenosti ako terapeutka viem, čo tlak času a množstva informácií v umeleckom prostredí dokáže urobiť so psychikou študenta. Nie je výnimkou, že mnohí študenti po absolvovaní školy nechcú mať s tancom dlho nič spoločné. Toho známeho a nadmieru múdreho vyjadrenia „menej je viac“ sa akosi bojíme. Obávame sa, že keď bude čohosi menej – menej produkcií, menej predmetov v škole, menej výsledkov, menej peňazí..., tak budeme asi MENEJ znamenať aj my. To je však hlúposť, je to projekcia nášho strachu, neschopnosť sa spomaliť v tom „prejangizovanom“ kole dnešného sveta. Taoistický prístup nás učí posilňovať v sebe jin. Na jine totiž závisí, ako efektívne dokážeme spracovávať to, čo prichádza, to, čo je okolo nás a čo nás ovplyvňuje. Na jine závisí, ako dokážeme v sebe triediť, eliminovať, púšťať, očisťovať, regenerovať. Na jine závisí, ako dokážeme stráviť svoj úspech, ale aj neúspech. Na jine závisí či dokážeme na sebe vnímať pokrok alebo stagnáciu. Na našom jine závisí to, ako všetko, čo robíme a čo sa učíme dokážeme zužitkovať. A nie aký úžitok to bude mať len v tejto chvíli, v tomto období, ale aký úžitok z toho bude mať celý náš život. Jin je substrát, v ktorom rastlinka nášho života zapúšťa korene a dostáva cez ne z neho výživu. Jang je zalievanie rastliny. My sme naučení neustále len zalievať. Zalievame, zalievame, až prelievame a nestaráme sa v akom stave je z toho zalievania pôda, v ktorej rastieme. A ako je známe, keď prelejeme, korene to paradoxne vysuší a rastlinka umrie. Jin, to sú aj pauzy, prestávky, rešpektovanie oddychu. Dnes počas pauzy siahame po mobile, to všetko z pocitu, aby nám náhodou niečo neuniklo. Miesto toho, aby sme naozaj vypli, opäť sa zapíname. Pri otvorených laptopoch pracujeme aj v autobuse, vo vlaku; nemáme problém vybavovať pracovné záležitosti cez víkend, telefonovať vo večerných hodinách alebo v dňoch voľna. Príde nám divné, že niektoré obchody sú v nedeľu zavreté. Pauzy vnímame ako marenie času. Ale čo sa deje v pauze? Prestávky nás oživujú. Čo i len kratučká prestávka prináša nové osvieženie, posilňuje obratnosť. Niektorí Aziati si dokonca robia pauzu práve vo chvíli, keď sú v najväčšej časovej tiesni. Do jangu vsadia jin.

Jin & jang a ľudské telo

Taoisti pokladajú ľudské telo za makrokozmos vesmíru, tvrdia, že ľudská podstata je tiež riadená stále sa meniacimi protikladnými silami jin a jang. Človek je rovnovážnou kombináciou jinu (Zem) a jangu (Nebo), absorbuje čchi jinového aj jangového energetického poľa súčasne. Nebeská jangová čchi zostupuje dolu k Zemi a človek ju kontinuálne „nasáva“ temenom hlavy, bodom, ktorý sa nazýva Sto stretnutí (Paichuej). Čchi Zeme vystupuje zo zemského jadra a projektuje sa von na povrch. Človek ju nevedome nasáva každým krokom alebo postojom, konkrétne chodidlami. Uprostred nich sa nachádzajú body, nazvané Bublajúci pramienok (Jongčchuan). Cez ne sme schopní sa napojiť na zemskú čchi kedykoľvek to je potrebné, keď sa napríklad potrebujeme uzemniť v rôznych stresových životných situáciách, keď potrebujeme do niečoho zatlačiť, udržať rovnováhu, atď. Pri tanci sa cez tieto body a ich spoluprácu s našim ťažiskom napájame na podlahu, uzemňujeme sa, aby sme si tak vytvorili stabilitu v postoji alebo pohybe. Nohy sa nám vďaka tomu netrasú, máme v nich istotu, podlaha je nám výraznou oporou, lepšie zvládame skoky - odrazy i dopady, pre schopní prepojiť ťažisko so Zemou, čo nám napríklad v kontaktnej improvizácii alebo v tanci s partnerom pomáha transformovať váhu partnera do Zeme, namiesto toho, aby sme ju svalmi zadržiavali vo svojom tele. To by nás zbytočne vyčerpalo, uzemnením teda šetríme svoju energiu.

Telo človeka dostalo základnú dávku jinu a jangu od svojich rodičov. Matka nám dala časť svojej jinovej energie, otec jangovej. Naše metabolické funkcie sú na striedaní jinu a jangu založené: dýchanie je krásnym prejavom pravidelného striedania jinu a jangu; rovnako aj napríklad príjem potravy, teda naplnenie, vystrieda opäť vyprázdnenie. I „architektúra“ ľudského tela a jeho používanie v pohybe má svoje jinové i jangové stránky, vlastnosti, procesy a princípy. Taoistická filozofia, s ktorou pracujú aj čínska medicína, tchaj-ťi-čchüan alebo čchi-kung sa s nimi zaoberá veľmi vedomým spôsobom. Čo je vnútri, to je jin. Čo je vonku, to je jang. Laterálne časti tela sú teda jangové, mediálne naopak jinové. Spodné časti tela, teda tie, ktoré sú bližšie k zemskej, jinovej čchi, sú jinové. Horné časti tela, teda tie bližšie ku kozmu, k jangu, sú jangové. Zadná časť tela je jangová. Ak sa zaguľatíme do klbka, tak zadná strana tela prirodzene tvorí pevnejšiu ochranu, akýsi jangový pancier. Predná časť tela je mäkšia, jemnejšia, je teda jinová – pri polohe v klbku je skrytá uprostred, je vnútri, je ochránená. Jin je ochránená jangom. Ľavá strana tela prináleží jangovej čchi, je nasmerovaná k východu slnka, pričom ako už vieme, Slnko a svetlo sú jang. Pravá polovica tela je naopak viac spojená so západom, teda západom slnka, s čím súvisí oslabovanie jangového princípu, príchod tmy, a teda jinu.

Každá z hlavných vnútorných sústav tela je tvorená dvojicou hlavných orgánov, z ktorých je jeden jin a druhý jang. Jinové obličky sú prepojené s jangovým močovým mechúrom, jinová pečeň s jangovým žlčníkom, jinová slezina s jangovým žalúdkom, jinové pľúca s jangovým hrubým črevom a jinové srdce s jangovým tenkým črevom. Tieto páry orgánov, spolupracujú s ďalšími pármi jinových a jangových orgánov a spoločne prispievajú k udržovaniu rovnováhy v celom tele. Meridiány, energetické kanály človeka, o ktorých bola reč v minulých článkoch, sa tiež rozdeľujú na jinové a jangové. Kedže jin je vnútri, jinové meridiány vedú vnútornými stranami paží a nôh, a prednou časťou tela. Štruktúra kože na týchto častiach tela je zvyčajne jemnejšia a aj menej ochlpená, ako na vonkajších stranách tela. Je teda menej ochránená, pretože jin vo svojej podstate byť dnu, je už sám osebe ochránený. Keďže Zem je jin, jinové meridiány začínajú v jej blízkosti, teda dolu a vystupujú nahor. Jangové meridiány sú naopak na povrchu, vedú vonkajšími, drsnejšími, chlpatejšími stranami tela a na chrbte, vedú odhora nadol.

A na čo toto delenie? Znie to celé možno príliš filozoficky a teoreticky, ale princíp jin a jang zohráva nepostrádateľnú úlohu aj v tanečnej praxi. Je súčasťou pohybovej, priestorovej či hudobnej dynamiky, ale aj rešpektovania prirodzených dispozícií tela a možností pohybu. V čchi-kungu, v tchaj-ťi-čchüan a v iných bojových umeniach sa využíva toto poznanie ku kultivácii vnútornej sily a jej použitiu, a my ich dnes cez tieto poznatky môžeme aplikovať aj v praxi new dance, kontaktnej improvizácie, či v tanci s partnerom. Jinové povrchy majú iné potenciálne možnosti pohybu ako jangové a vnímajúc telo cez tento koncept, môžeme pri pozorovaní vidieť ako niektorí tanečníci pri pohybe tela, pri rotácii či skoku, používajú často opačnú aktivitu jednotlivých častí tela. Touto cestou dochádza k väčšiemu napätiu v tele, ku blokom, strate rovnováhy a tým aj energie. Pracujú s ňou neefektívne, pretože bránia jej prirodzenému toku. Kvalita prevedenia, a následne aj výsledok sú odlišné. Keď tanečník dokáže správne používať svoje telo podľa zákonov jin a jang, dokáže svoj pohybový prejav, nech už je to v tréningu, alebo v prezentácii na javisku, úplne inak a efektívne nasmerovať. Tento koncept nám priamo v tanci pomáha sa presnejšie orientovať v tele v každom jednom momente. Telo totiž hovorí samé za seba, len ho treba v tomto smere pozorovať. Energia sa v našom tele sa môže buď kondenzovať a absorbovať – to je smer dnu, do tela, teda jin, alebo pôsobiť opačne - expandovať a projektovať z tela von do priestoru, teda jang. Na jinových povrchoch častí tela sa odohráva absorbovanie a kondenzácia. Telo tu energiu prijíma a necháva ju stekať dolu – do prvého spodného tantchienu (oblasti ťažiska, o ktorom bola reč v minulom čísle) a ďalej do Zeme. Na jangových povrchoch sa odohráva projektovanie a expanzia. Telo sa cez ne projektuje do priestoru, energiu vysiela, šíri ju priestorom. Ak vieme koľko treba absorbovať a koľko expandovať, energia môže v tej časti tela prúdiť a vytvorí medzi jednotlivými časťami tela taký alignment (usporiadanie), že sa v maximálnej miere využíva štruktúra tela tak, ako bola evolúciou „nadizajnovaná“. To sa týka aj kĺbov. Kĺb má jinovú a jangovú stranu. Jinová je tá vnútorná, kde dochádza k ohybu, jangová je vonkajšia, kde sa koža naťahuje. V balete a bohužiaľ aj v niektorých moderných tanečných technikách, pri ktorých sa pedagóg telu príliš nevenuje, sa napríklad v stoji nepochopiteľne expanduje jinová (vnútorná, zadná) strana kolena. Tanečník stojí na maximálne prepnutých nohách, často krát v tvare „X“, ktorý sa časom ešte viac prehlbuje. Koleno sa pretláča dozadu, jabĺčko je „vrazené“ do kĺbu v záujme prepnutej nohy. Prednú stranu kolena tanečník tlačí do opačnej strany. Tým dochádza k zablokovaniu energie, k postupnej deštrukcii kĺbu a oslabovaniu prirodzenej stability. Druhým, veľmi jasným príkladom, sú zdvihy dolných končatín od bedrového kĺbu do výšky (tzv. relevé lent a grand battements). Tanečníci sa pri nich doslova trápia, keď nohu dvíhajú tým, že zapínajú prednú, jinovú časť kĺbu, a tým expandujú energiu z tejto oblasti namiesto toho, aby do nej energiu kondenzovali. Prestávajú pracovať s energiou, pracujú len so svalovou hmotou. Práve tu treba svaly okolo kĺbu uvoľniť, kondenzovať energiu a na opačnej strane – vzadu, celú oblasť sedacích svalov, jangovej časti tela, majú projektovať a energiu expandovať. Zdvihy nôh sa tým stanú oveľa prirodzenejšie, menej namáhavé a v konečnom dôsledku aj zdravšie. Rešpektovanie a využívanie prirodzených možností jinových a jangových častí tela či kĺbov pomáha v otázke prevedenia pohybu, ale aj v otázke zdravia tela. Zdravie je aj vecou harmonického prepojenie tela s psychikou. Telo so svojou hmotnou je opakom jemnohmotnej mysle, duše, psychiky. Spoločne vytvárajú celok, kde jedno závisí od druhého. Stav jedného ovplyvňuje stav toho druhého. Našou celoživotnou úlohou je naučiť sa harmonicky zladiť svoje tiché, vnútorné, kompaktné procesy s expanzívnym jednaním vo vonkajšom svete. Keby sme boli len doma a premýšľali a plánovali, boli by sme odrezaní od sveta, a ťažko by sme svoje plány uskutočnili. Naopak, ak by sme jednali len vo vonkajšom svete, neboli by sme schopní počuť svoju vnútornú múdrosť a nemohli starostlivo naplánovať svoje akcie.

Ustavičná snaha o rovnováhu je jednou z hlavných charakteristík kozmického zákona jin a jang. Taoistická filozofia nás k ničomu nenúti, neučí nás ako robiť veci správne, ako dosiahnuť správny pomer medzi jin a jang. Taoistická filozofia nás len nabáda k tomu, aby sme pozorovali to, čo sa prirodzene deje. Aby sme si všímali to, čo prirodzene zapríčiňuje striedanie jinu a jangu, čo prirodzene tvorí rovnováhu života a vyzýva nás k tomu, aby sme sa tomu nepriečili, ale nasledovali to.