O psychike performera

Mnohokrát som po odohratí predstavenia, najmä po premiére, nemohla zaspať. Oči hľadeli do stropu, telo sa prevaľovalo v posteli a nevedelo si nájsť polohu, v hlave sa mleto všetko, čo s predstavením súviselo. Dialo sa to hlboko do noci, niekedy až do rána. Aké vyčerpávajúce! A pritom by po takom výkone mal nastať dokonalý oddych, ktorý by pomohol organizmus zregenerovať.

Enter-exit

Niektorí z nás boli vedení k tomu, aby si po predstavení urobili nejaký streč na prinavrátenie svojich svalov a šliach do pôvodného biochemického stavu. Menej disciplinovaní nad tým mávnu rukou a hneď po predstavení si dajú sprchu, oblečú sa a idú buď domov, alebo niekam do reštaurácie na večeru a pivko. Len málo kto bol zasvätený do toho, ako sa vedome oddeliť od života na javisku aj mentálne. Ako uzavrieť charakter, ktorý stvárňuje. Ako sa oddeliť od sveta, v ktorom po dobu prípravy a prezentácie predstavenia žil na 100%. Tak veľa času a energie venujeme vytváraniu predstavenia, modelovaniu charakteru, ktorý v predstavení zohrávame, a tak zúfalo málo času venujeme procesu, ako z toho charakteru vyjsť, oddeliť sa. Touto cestou sa pohrávame so svojim emocionálnym svetom a môžeme ostať zakliesnení na nejakej emocionálnej úrovni z daného predstavenia i niekoľko mesiacov, či rokov. To nám rozhodne uberá na energii a často aj na psychickej pohode a mentálnej vyrovnanosti. Väčšinou si po predstavení ideme niekam spolu sadnúť. Robíme to zo spoločenských potrieb, ale aj preto, že podvedome snažíme uvoľniť to vnútorné napätie pobytom v spoločnosti s trochou alkoholu, prípadne i s cigaretkou. Pre všetkých z nás performerov je to normálne, no pre duševnú stabilitu nedostačujúce a vlastne aj nebezpečné. Na psychiku a emócie prosto zabúdame a výsledkom môže byť únavový syndróm, emocionálna nerovnováha, tráviace problémy, rôzne stupne manio-depresie, občasné či chronické depresie, alebo čiastočná strata kontextu s reálnym svetom. Stabilitu našim emóciám poskytuje podľa čínskej medicíny srdce. Taoisti považujú srdce za cisára, teda za najdôležitejší orgán, riadiaci celý náš systém. Celostný prístup čínskej medicíny prináša predstavu o tom, že duševné pochody, vedomie a myslenie, zrkadlia fyziologické činností vnútorných orgánov a ich napojenie na spirituálne esencie. Psychika preto zahrňuje päticu svojich aspektov, ktoré odpovedajú piatim orgánom. Srdce uchováva ducha Šen - zjednodušene povedané našu myseľ, vedomie; pľúca uchovávajú ducha Pcho - tzv. senzitívnu, telesnú dušu; pečeň/játra uchováva ducha Chun - našu spirituálnu dušu; slezina uchováva ducha Ji, ktorá má na starosti mentálne pochody a v obličkách/v ledvinách sídli duch Dž – naša vôľa. Naša duša sa teda delí na tieto aspekty. Každý z nich sídli v jednom z hlavných orgánov, stav tých orgánov ich ovplyvňuje a naopak. Celej tejto skupine velí duch Šen, ktorý sídli v srdci. Je to naše vedomie, ktoré umožňuje vnímať aj emócie. Duch Šen sa odráža na lesku v očiach. Je to tá iskrička, ktorá nám žiari z očí. Slovné spojenie „oči sú okná do duše“ to obrazne, ale aj doslovne popisuje. Srdce a jeho čchi, prezentujúca sa aj touto iskrou v očiach, nám zabezpečuje aj výživu na úrovni duchovnej. Len keď máme dušu na mieste, dokáže z nás Šen naplno vyžarovať a cítime sa kompletní.

Neklamme sa

Pre harmonickú energiu nášho srdca a našej duše, je veľmi dôležitá jasnosť v tom, čo robíme, ale aj jasnosť v tom, ako myslíme, čo cítime a čo realizujeme. Srdce potrebuje, aby sme boli presvedčení o tom, čo robíme, a aby sme to milovali. Len tak sa môžeme pre niečo zapáliť a vykonávať to v súlade s vlastnou dušou. Len tak môžeme ako performeri presvedčiť. Keď Julyan Hamilton, svetoznámy majster tanečnej improvizácie, učí ľudí improvizovať, hovorí: „Nemusí sa ti páčiť to, čo robíš. Musíš to milovať!“. A to je presne to, o čom je reč – o napojení sa na svoju dušu, na svoje srdce. Srdcu ubližuje klamstvo, klamstvo voči druhým, ale aj klamstvo voči samému sebe. Mnohí z ľudí majú zamestnanie, ktoré ich nebaví, podaktorých nebaví až bytostne. Aj v divadelnom svete sa stáva, že performera vôbec nebaví to, čo robí. Frfle, sťažuje sa, ale pokračuje v tom. My ľudia sa ospravedlňujeme názorom, že tak to má asi aj byť, že sa nedá robiť len to, čo nás baví, že život je boj, utrpenie a je potrebné sa nejako ním predierať. Prípadne, že je potrebné urobiť aj to, čo nás nebaví, aby potom konečne nastal čas a priestor na to, čo nás baví. Je to určitý druh výhovorky, ktorá citeľne ubližuje duchu srdca Šen. Každá výhovorka vytvára patologické zmeny v čchi srdca, vytvára prekážku k voľnej komunikácii s vlastným duchom, ale aj k voľnému prúdu čchi v celom tele.

Foriem klamstiev voči sebe, ale aj voči ostatným môže byť niekoľko a môžu mať aj rôzne odtiene, ktoré bežne za klamstvo ani nepovažujeme. Môže ísť o zatajovanie, vynechávanie informácií, predstieranie, či o predstavovanie vecí falošným spôsobom, menením hodnoty buď k lepšiemu alebo horšiemu. Lžou je aj podliezavé pochlebovanie druhým za účelom získania nejakej výhody, rovnako aj sebastredné jednanie, či manipulovanie druhými. Sebaklam má tiež veľmi silný dopad na naše srdce a ducha Šen. Často sa sami klameme o našej skutočnej povahe - buď sa podceňujeme, alebo preceňujeme a hľadáme rôzne cestičky ako pravdu zastrieť. Klamstvom je aj maska, ktorú nosíme. Často krát sa cítime pod psa, ale nemôžeme si dovoliť to prejaviť. Aspoň si to teda myslíme a zo strachu, že budeme odhalení a potom pretriasaní v rečiach druhých, hráme divadlo, že sa máme dobre. Všetky lži a ich rôzne odtiene bránia stretnutiu s našim skutočným Ja, s našim skutočným duchom a to oslabuje čchi srdca. Pravda ju naopak vyživuje.

Miera vo všetkom, čo robíme

K pravde, a teda aj k pravde o sebe a k sebe, je dôležitá miera. Akýkoľvek extrém oslabuje čchi srdca a následne celého systému. Môže ísť o extrém v konaní, premýšľaní alebo v emóciách. Sme prirodzene náchylní k extrémnym riešeniam, k unáhleným rozhodnutiam, či k zavaľovaniu sa vecami, informácia a aktivitami. Preto sa musíme vedome učiť miere, cibriť si v sebe cit pre ňu. Len miera prinesie človeku a jeho srdcu skutočnú spokojnosť a radosť. Dnes sú naše túžby a potreby umelo priživované a vzbudzované reklamami, lákadlami a prostriedkami ukracujúcimi nás o čas. Túžime po niečom, čo v skutočnosti nepotrebujeme, strácame tým energiu a nesústredíme sa na podstatu, ktorou sa potrebujeme napĺňať. Tak sa môže stať, že v tanečnej profesii môžeme stratiť prehľad o svojich skutočných možnostiach a vlastné telo, ktoré má určité obmedzenia, začneme vystavovať extrémom. Každé telo je inak flexibilné, kĺby jednotlivých ľudí sú schopné rozdielnej záťaže, a tak, keď nevnímame vlastné možnosti, môžeme si tancom, športom, ale aj jogou veľmi ublížiť. Často práve pri nerešpektovaní svojich možností vznikajú škaredé úrazy. Všetko je teda otázkou miery a citu pre ňu.

Exit

Na margo miery sa vrátim na začiatok tohto článku. Vieme sa vedome oddeliť od života na javisku? Vieme urobiť „exit“? Bežne nás ani nenapadne, že by to malo byť dôležité. Performer začne nad tým uvažovať až vtedy, keď na vlastnej koži zistí, že s ním nie je niečo v poriadku, že je extrémne vyčerpaný nielen fyzicky, ale aj psychicky. Keď zistí, že má problémy so spánkom, že potrebuje regenerovať, ale nedokáže dostatočne oddychovať. Často krát sa taký stav odrazí aj na jeho tvorivosti a začne ho brzdiť. Niektorí to skúšajú uvoľniť alkoholom alebo inými látkami. To síce zaberá, ale len na chvíľu. Vo svojej podstate však len „oblbne“ a zastrie to, čo je skutočne potrebné urobiť. A narobí kopec ďalšej šarapaty na úrovni zdravia orgánov. Pri práci s čchi-kungom som sa prvý krát stretla s cvičením, ktoré pomáha vlastnej energii a vlastnej psychike vrátiť sa naspäť, do tela. Sú to úplne jednoduché cvičenia, ktoré si však vyžadujú vedomú prácu s mysľou a disciplínu. Keď zažijete ich efekt, zistíte, že uvoľnenie alkoholom, cigaretami a podobne, sa mu ani zďaleka nevyrovná. V tomto prípade sa jedná o vnútorný čchi-kung, teda o mentálne napojenie sa na svoje vnútro po predstavení a na ukotvenie svojich myšlienok, pocitov a vnemových skúseností naspäť do seba. Ide o určité pozastavenie, meditáciu v tichu a samote o tom, ako zavolať svoju dušu naspäť „domov“. Dušu, ktorá počas predstavenia cestovala priestorom javiska, ale i hľadiska. Dostala sa dokonca aj do vnútra divákových duší, alebo do iných dimenzií, o ktorých nemáme ani predstavu. A potrebuje sa navrátiť späť! Toto cvičenie je akýsi vedome prevádzaný rituál, ktorý pôsobí ako psychologická kotva. Je vhodné ak je aj následne doplnený nejakou jemnou pohybovou aktivitou. Veľmi pomáha vytriasavanie končatín, ale aj trupu. Strečing otvára telo na celobunečnej úrovni a tak vypúšťa napätie zo svalových, šľachových a fasciálnych štruktúr. Tým navracia vnútorný pokoj nielen telu, ale aj duši. Ideálne je, ak je taký strečing sprevádzaný vedomým zámerom uvoľňovania a oddeľovania sa od predstavenia. Potrebné je aj premasírovanie a poklepávanie tváre končekmi prstov. Tvár je logicky silno prepojená s charakterom, ktorý sme v predstavení stvárňovali. K uvoľneniu očí pomáha pohľad do ďalekého horizontu, dych si môžeme uvoľniť niekoľkými nárazovými výdychmi z hĺbky pľúc a hrudníka a na záver stiahnutím voľného dychu do oblasti svojho ťažiska.

Takýto čchi-kung praktizujem nielen po vlastných predstaveniach, ale učím ho aj študentov, ktorí chodia na moje hodiny tanca, či pohybu.

Z pripravovanej knihy Zuny Vesan „Tao pohybu“

Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia (tento článok, ako súčasť výskumu podporeného fondom v prvej polovici roku 2017).